Som introvert, že je mi dobre takto samej? Ľudia trhnite si všetci nohou, hovorím si v duchu. Mám víno, to mi stačí. Zajtra ráno sa zobudím a budem rozmýšľať ako alkohol otupuje zmysly. Zase budem žiť život. Praobyčajný život jednej pešiačky v dave.
Ale dnes vypnem. Budem sa nahlas smiať ako narkoman čo si pichol dávku. Budem nehybne ležať, budem tancovať. Asi to treba. Mne určite. Najlepšie si rozumiem sama so sebou. Tak si pokecám so svojou dušou a budem sa viniť zo všetkého, čo som mohla urobiť inak a zároveň si budem hovoriť, že asi je to tak, ako to má byť. Tak ako to teda má byť?
Nemám rada takéto úvahy, ale dnes večer hej. Veď čo je na tom, že unikám do iného sveta pred týmto šialenstvom doby. Som mladá. Veci o ktorých dennodenne rozmýšľam sa mi zdajú už príliš dospelé. Ale nič iné mi neostáva. Všetci tak rozmýšľajú. Žijú uväznení na svojich plytčinách a hľadajú cestu ako sa čo najrýchlejšou a najschodnejšou cestou dostať do bezpečia, niekam “za vodu“. Hm? Z týchto riadkov neplynie žiadny záver, nie sú ani poučné asi zábavné. Však moje ja to chcelo napísať aby malo dôvod zase rozmýšľať. Aby sa prúd myšlienok a obyčajnom živote zmenil na niečo iné, čo sa nedá opísať. Aby sa mi pri zaspávaní pred očami premietalo more a slnko a olivy. A jemný vánok otáčal listy knihy, ktorú nechcem nikdy dočítať.